Keď som prvýkrát držal svojho prvorodeného synčeka Števka, čas sa zastavil. Narodil sa s diagnózou Downov syndróm a zmenil náš svet tak, ako sme si to nikdy nevedeli predstaviť. Priniesol do nášho života lásku, ktorá je čistá, tichá a pritom nesmierne silná. Stal sa naším učiteľom trpezlivosti, radosti z maličkostí a bezpodmienečného prijatia. Niektoré veci v živote sa nedajú naplánovať a predsa dávajú väčší zmysel, než všetky naše predstavy dokopy.

Nedávno sme do našej rodinky privítali Kristiánka. Jeho príchod bol pokojný, naplnený očakávaním, nežnosťou a veľkou vďačnosťou. Držal som ho v náručí a cítil som znova ten zázrak, ale tentoraz iný. Bez diagnóz, bez obáv, len čistá radosť z nového života. A predsa v tom istom čase vo mne dozrievalo niečo hlboké. Uvedomenie si, že aj keď sú moji synovia veľmi rozdielni, každý z nich je výnimočný. Každý priniesol do nášho života inú farbu, inú melódiu, inú pravdu.

Nie je vždy ľahké byť otcom dvoch chlapcov s tak rozdielnymi potrebami. Števko potrebuje viac trpezlivosti, pomalšie tempo, jemnosť. Kristiánko je zatiaľ plný pohybu, objavovania, novosti. A ja som medzi nimi, snažiac sa počúvať, vnímať, odpovedať. Niekedy mám pocit, že kráčam po lane a balansujem medzi tým, čo každý z nich potrebuje, a tým, čo dokážem dať. Ale obaja ma každý deň volajú k láske. Nie tej podmienenej, nie tej rýchlej, ale tej, ktorá vie čakať, pozerať sa do očí a jednoducho byť prítomná.

Najkrajšie sú chvíle, keď ich vidím spolu. Keď sa Števko usmieva na svojho bračeka. Keď sa snaží podať mu hračku alebo ho len tak hladká po hlavičke. Keď sa Kristiánko naňho pozerá s obrovskou zvedavosťou. V tých chvíľach sa ma zmocňuje pokoj a cítim, že ich cesta bude spoločná. Možno nie rovnaká, ale spoločná. A to je viac, než by som si kedy vedel priať.

Ľudia sa ma občas pýtajú, ako zvládame život so synom s Downovým syndrómom. Pravda je, že je to iný život, ale nie horší. Možno by som sa mal pýtať ja: ako by sme zvládali život bez neho? Bez jeho úsmevu, bez jeho lásky, bez tej tichej sily, ktorú každý deň prináša? A teraz, s Kristiánkom, rozumiem ešte viac, že každé dieťa je dar. Každé inak. A práve v tej rôznosti sa ukazuje krása života, jeho plnosť a zmysel.

Mám dvoch synov. Jedného s Downovým syndrómom. Jedného bez neho. Ale nemám jedného „zvláštneho“ a jedného „normálneho“. Mám dvoch výnimočných chlapcov. Každý z nich ma učí inak milovať, inak žiť, inak dôverovať. A za to som nesmierne vďačný.